ČLÁNKY07.08.2019 | Viktória Norisová

Každý svoj film som chcel spáliť

Rozhovor s dokumentaristom Marekom Kubošom.

Režisérske povolanie sa mu prisnívalo. Jeho mama najskôr zavolala na VŠMU, nech ho v žiadnom prípade nezoberú a dnes ho nabáda, nech už konečne niečo natočí. Dokumentarista Marek Kuboš, získal tento rok za svoje dielo Posledný autoportrét Národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Oravu nosí vo svojom srdci a pri každom príchode domov ju symbolicky pobozká.

Vo svojej ďakovnej reči počas odovzdávania cien Slnko v sieti si okrem iného ďakoval aj Orave. Ocenení bežne vo svojich prejavoch neďakujú svojmu rodnému regiónu.
V tom prejave som sa odvolával na film Paola Sorentina Veľká nádhera, kde jedna rádová sestra, tuším, dvakrát hovorí, že korene sú dôležité. Aj ja si to veľmi dobre uvedomujem. Tie moje siahajú na Oravu. V Nižnej som prežil celé detstvo, základnú i strednú školu, dokonca aj počas vysokej školy v Žiline som sa každý víkend vracal domov.

Tvoje puto k Orave je evidentne dosť silné.
Keď autom prichádzam alebo odchádzam z Oravy, vždy ju akoby pobozkám. Keď idem napríklad cez Terchovú a prichádzam k Zázrivej, je tam taký kopček. Tam vždy pošlem bozk Orave a poviem, si: ,Konečne doma.' A keď odchádzam, tak jej pošlem bozk do spätného zrkadla a rozlúčim sa s ňou. Takýto rituál mám aj keď prichádzam zo strany od Ružomberka. Na ten prvý pohľad na Oravu sa vždy strašne teším. Niekedy si hovorím, že som také Severniatko, pretože môj otec vyrastal v Nižnej na Orave a moja mamina v Spišských Hanušovciach. To je zase na Zamagurí. Obaja moji rodičia teda pochádzajú z oblasti slovensko-poľských hraníc a to v sebe strašne cítim.

      V škôlke v Nižnej nad Oravou. Marek Kuboš je vpravo dole z profilu. ⋅ Zdroj foto: Archív M. Kuboša

Ako sa to prejavuje?
V niečom som inakší človek, empatickejší. O Oravcoch sa hovorí, že sme citlivejší a priateľskejší. Ja som to o sebe netvrdil, ale keď som prišiel do Bratislavy, ľudia mi to dosť často hovorili.

Marek Kuboš (1970) - rodák z Nižnej nad Oravou. Zaraďujú ho k tzv. "Generácii 90" - spolu s ďalšími významnými slovenskými dokumentaristami : Jurajom Lehotským, Markom Škopom, Jarom Vojtekom, Petrom Kerekesom či Robertom Kirchhoffom. Nakrútil medzinárodne ocenené filmy: Cesta fotografa (1995), Žel. st. 2. tr. Kraľovany (1998), Hlas 98 (1999), Taká malá propaganda (2001) a Posledný autoportrét (2018)

Orava je silno prítomná aj v tvojich filmoch, či už je to Cesta fotografa alebo Železničná stanica 2. triedy Kraľovany. Prečo si si vyberal takéto témy? 
Každý točíme najmä tam, kde sa cítime najistejšie, v rodinnom prostredí. To moje je na Orave. Žijú tam mne blízki ľudia, ktorí sa mi dokážu tak po oravsky otvoriť. Nikdy som nemal ambíciu točiť intelektuálnych respondentov vo veľkých mestách. Myslím si, že oravský človek je v podstate aj filozof, plný životnej múdrosti. Ľudia jednoducho pomenujú realitu, ktorá je pravdivá, majú veľmi pekné postrehy. To som vždy vyhľadával. Cesta fotografa vznikla intuitívne. Našiel som doma staré výstrižky z časopisu Svet socializmu, kde bol text o fotografovi Jarovi Sýkorovi z Námestova. Hneď som mal námet na film a som rád, že som to natočil, lebo som zachytil niečo, čo už neexistuje. Rovnako to bolo aj s Kraľovanmi. Fascinovala ma atmosféra a detaily tejto malej železničnej stanice, kde som každý týždeň čakal na vlak do Žiliny. Málokto vie, že hlavný hrdina môjho tretieho filmu Taká malá propagandaje tiež Oravčan.

Vo svojom filme Posledný autoportrét spomínaš, že tvoja mama nebola nadšená z toho, že sa chceš vydať na umeleckú kariéru. Dokonca volala na študijné VŠMU, aby ťa nevzali. Bol to strach z neistoty umeleckého povolania?
Problém bol v tom, že som počas štúdia na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline dostal štipendium od firmy Tesla Orava, ktorej som sa zaviazal, že po výške tam budem niekoľko rokov zamestnaný. No a mama sa strašne bála, že keď pôjdem na ďalšiu školu, čo sa s tým mojim záväzkom stane. To bol hlavný dôvod a na druhej strane, pred tým, ako som šiel na VŠMU som s umením nemal nič spoločné. Nevedela si to predstaviť, čo znamená byť režisérom dokumentárnych filmov. No po rokoch, keď som získaval s filmami úspechy a ocenenia, aj ona je rada, že sa venujem tejto profesii.

Scéna z filmu Posledný autoportrét. Marek Kuboš na dvore s mamou. ⋅ Zdroj foto: Archív M. Kuboša

Rozhodnutie stať sa režisérom naštartoval sen. Mávaš často takéto "prorocké" sny?Tento sen bol silný v tom, že mi naozaj zmenil život. Dovtedy som chcel robiť elektriku alebo optické vlákna. Ale on mi ukázal: ,Marek, choď touto cestou!' Nevedel som, čo z toho bude, ale tak ma nabudil, že som za tým šiel. Možno naivne a tvrdohlavo, no neľutujem to. Sú chvíle, keď sa pri filmoch trápim, ale na druhej strane, vďaka filmárčine zažívam krásne veci, videl som veľa krajín, spoznávam mnoho ľudí, robím si, čo chcem a čo ma láka, to málokto dokáže povedať.

A boli teda aj iné sny?
Skôr také dielčie. Keď riešim nejaký problém, napríklad vo filme. Zobudím sa o nejakej piatej ráno a v tomto polospánku alebo polobdení sa mi zjaví alebo mi napadne riešenie. Naposledy pri tvorbe už spomínaného Posledného autoportrétu. Je tam taká scéna s režisérmi v aute. Pôvodne som mal v scenári vymyslené, kde sa s ktorým režisérom budem rozprávať, napríklad s Vojtekom na Slavíne, s Kirchhoffom v kuchyni... No stále som s tým bol nespokojný. A raz takto nad ránom som zrazu videl, že všetci sedia aute. Po prebudení som si hneď povedal, že toto je to správne miesto. Takže takéto vnuknutia skrz sen mávam stále. Nie je to pravidlo, je to jedna z ciest.

Ak o reálnom človeku urobím film, nechcem, aby sa hanbil, keď sa potom na seba pozerá.

Kým si urobil Posledný autoportrét, mal si dlho tvorivú pauzu. Ako jeden z dôvodov uvádzaš, že ti ľudia nechceli otvorene rozprávať na kameru. To je trochu paradox v čase veľkého exhibicionizmu, najmä na sociálnych sieťach či rôznych televíznych šou a súťaží.
Ono je to naznačené v tom filme, kde Robert Kirchhoff hovorí, že ľudia sa hanbia za dve veci - za svoju chudobu a za svoje zlyhania. A mňa také témy lákajú. Čo sa týka toho exhibicionizmu, ten je zastúpený postavou Jozefa Pátroviča (niekoľkonásobný neúspešný účastník talentových súťaží - poznámka autorky).

To je ale úplný extrém...
...no bolo potrebné ho tam dať. Naozaj sa mi často pri televíznych projektoch stávalo, že mi ľudia povedali to, čo mali na srdci, potom však už nechceli hovoriť na kameru.

Režisér Jaro Vojtek ti na margo tvojej pauzy hovorí, že tých prekážok je dnes voči tvojej povahe toľko, že si sa nad ne nedokázal povzniesť. Aká si povaha?
Mám to jednoducho zadefinované. Ak o reálnom človeku urobím film, nechcem, aby sa hanbil, keď sa potom na seba pozerá.

Scéna z natáčania dokumentu Železničná stanica 2. triedy Kraľovany⋅ Zdroj foto: Archív M. Kuboša

V jednom rozhovore si spomínal, že máš natočeného zdrogovaného Richarda Müllera, ako páli veci svojej bývalej manželky. Film si nedokončil. Na druhej strane je tu dokumentarista Miro Remo, ktorý nemal problém ukázať tohto speváka na pokraji fyzických i psychických síl. Sú tvoje etické hranice prísnejšie? 

Snažím sa počúvať môj vnútorný hlas, ktorý ma napomína: ,Marek, nerob to.' Neprikáže mi to, iba to povie a je na mne, ako sa rozhodnem. Presne si pamätám tie scény. Boli veľmi silné, film par excellence, ale poslúchol som vnútorný hlas a radšej ho nedokončil. Nerobilo mi to žiaden problém, pretože som s tým človekom zažil veci, ktoré naozaj hocikto nezažije.

"...nikoho neodsudzujem. Keby som mal rodinu, tak aj ja možno sklopím uši a šrotím televízne veci komerčného typu. Nie som žiaden hrdina."

Film o Müllerovi, ale nebol jediný nezrealizovaný projekt. Aké ďalšie filmy si nedokončil?
Nedá sa to spočítať. Veľmi som chcel urobiť dokument o fenoménoch, ktoré k nám po revolúcii vstúpili: záložňa, nebankové subjekty, kosmodisk. Vtedy som prišiel na prvé prekážky. Ľudia o tom nechceli rozprávať na kameru. Hanbia sa za svoje zlyhania.

Pre mnohých dokumentaristov je východiskom z tejto situácie, odchod k hranému filmu. Premýšľaš aj ty nad touto možnosťou?
Ten sen, ktorý ma nasmeroval k filmu bol o tom, že som režíroval práve hranú tvorbu. Mne sa dokumentárny film, pred tým ako som prišiel na VŠMU vôbec nepáčil. Bol som však postavený pred hotovú vec. Prijímačky na hranú réžiu som zmeškal. K dokumentu som sa dostal náhodou, no potom som sa do neho zahĺbil a som strašne šťastný, že som ho študoval. Som však rozhodnutý, že vyskúšam hraný film. Teraz píšem námet. V hranej tvorbe môžem pomenovať to, kde mám s dokumentárnou kamerou zábrany ísť. Napísal som už asi dvadsať strán príbehu. Volá sa to Tajomstvo a je to o tajomstve vzťahu medzi mužom a ženou.

Foto autora z prvého svojho fotonegatívu.⋅ Zdroj foto: Archív M. Kuboša

Počúvaš svoj vnútorný hlas aj pri komerčných televíznych projektoch?
Áno. Zatiaľ nemám rodinu, mám kde bývať, nepotrebujem veľa peňazí. Raz ma zavolali robiť Zámenu manželiek, ale po prvom nakrúcaní som odtiaľ zdupkal. Bolo mi to proti srsti. V prvej polovičke časti som si povedal, že nebudem robiť na projekte, kde zosmiešňujú ľudí, len aby to bolo dramaturgicky zaujímavé. Je to hra s menej intelektuálnym človekom. Strašne sa mi to protivilo. Bol to síce pilot, ale ja som si povedal, že toto v živote nebudem robiť. Vo filmovom svete zvyknú niektorí filmári povýšenecky odcudzovať kolegov, prečo robia komerčné projekty. Ale ja nikoho neodsudzujem. Keby som mal rodinu, tak aj ja možno sklopím uši a šrotím televízne veci komerčného typu. Nie som žiaden hrdina.

Nájsť nejaké informácie o tvojich filmoch a tvorbe je celkom problém. Asi nie si veľký fanúšik marketingu.
Vždy, keď dokončím film, myslím si, že je strašne zlý a mám chuť ho spáliť. Napríklad, za dokument Cesta fotografa som na škole dostal dvojku. Keď ma na chodbe stretla jedna z vyučujúcich, scenáristka pani Tatárová, povzbudzovala ma, že som spravil pekný film. Čudoval som sa, veď som dostal dvojku. Ona naliehala, nech ho pošlem na súťaže. Tak som poslal a hneď som vyhral tri tisíc dolárov na Art Film Feste. Potom prišli ďalšie úspechy. Čo sa týka marketingu, staval som sa k tomu tak, že keď spravíš film a zarezonuje v spoločnosti, ty mu ako autor už nemusíš robiť žiaden marketing. Mojim heslom bolo: ,Dobrý film si cestu k divákovi nájde.' Aj teraz po tých štrnástich rokoch, keď som spravil Posledný autoportrét som k tomu pristupoval dosť podobne: nemá facebookovu stránku, nemá web, nič... Ja to neviem robiť. Aj mi to vyčítali, no aj tak si film našiel cestu k divákom. Napriek tomu si myslím, že ak mal dobrý marketing, tak je tá cesta širšia. Taká väčšia diaľnica. Takže s tým ďalším filmom možno naskočím aj na toto. 

Viktória Norisová

Klaster Orava
Stavebniny Grígeľ
logo naoravedobre
© 2016 Naoravedobre.sk   •   Technickú prevádzku zabezpečuje DSI DATA a.s.