ČLÁNKY24.06.2017 | Viktória Norisová

Martin Meľo: Vždy, keď prídem na Oravu, nájdem svoje ja

Známy herec si zaspomínal na svoje detstvo i svoje herecké začiatky.

Herec, dobrodruh, ktorý nemá rád stereotyp. Tvrdí, že všetci Chlebničania sú herci. V rozhovore zaspomínal na svoje detstvo, ktoré prirovnáva k Montessori škôlke i na svoje herecké začiatky na gymnáziu v Tvrdošíne.

Aké asociácie ti napadnú, keď sa povie Orava?

Vôňa sena, zeleň, hory a materinské objatie.

Ako často sa na Oravu vraciaš?

Aj kvôli deťom sa snažím čo najčastejšie, raz za mesiac – dva. Ak sa dá, strávime tam aspoň niekoľko dní, najmä cez sviatky, keď je viac dní voľna.

Ktoré miesta sú tvoje najobľubenejšie?

Mne stačia Chlebnice (smiech). Pamätám si, aký som bol vyčerpaný, keď som sa ako čerstvý študent VŠMU vracal vlakom po troch mesiacoch domov. Ani nie kvôli žúrkam, ale z mesta. Cítil som ťažobu. V tom čase bola Bratislava ešte dosť mafiánska, bežne sa stávalo, že skíni dobili niekoho na ulici či v MHD. V úseku medzi Vrútkami a Kraľovanmi, keď ide vlak popri rieke a kde sa začínajú kopce, stromy a šikmé svahy, mi prišlo tak veľmi clivo, že prichádzam domov, až mi vyhŕkli slzy. Vždy, keď dôjdem do Chlebníc, do rodného domu, kde žije ešte aj stará mama, z hocikadiaľ, či z Ameriky alebo Austrálie, zakaždým cítim sentiment a filter zároveň. Tam prichádzam vo všelijakých náladách, no odchádzam znovu ako ja sám, ako Martin. Taký, aký som kedysi býval. Rád chodím aj na Choč, z ktorého je z jednej strany krásny výhľad na celú dolinu a z druhej zas na Liptov.

Chlebnice – pohľad z drona. Martin vo voľnom čase rád fotí a skúša nové technológie  ⋅  Foto od M.M

Väčšiu časť svojho detstva si prežil v Chlebniciach. Na čo najradšej spomínaš?

Spomienky na detstvo mám spojené najmä s pasením kráv a neskôr s traktormi. Veľa času som trávil so starými rodičmi. Kým bola mama v práci, hrával som sa na dvore alebo sme boli na poli. Nemusel som chodiť ani do škôlky, mal som takú Montessori škôlku u starkých. Spomínam si na drevený voz a na to, ako som sa hral v hline a behal po poli, kým oni okopávali zemiaky. Aj teraz si viem vybaviť tú vôňu čerstvého vzduchu a hliny. S Chlebnicami sme ostali spojení, aj keď sme sa presťahovali do Nižnej, najmä v lete, pretože sme starkým chodili pomáhať. Keď som bol starší, pásli sme s bratrancami kravy. Šúľali sme si všelijaké smiešne cigarety z rôznych tráv a potom sme z toho, samozrejme, kašľali. (smiech). Keď sme mali desať - jedenásť rokov, tak nás už starší muži z rodiny zaúčali do chlapskej roboty, posúvať traktor alebo cúvať s vlečkou.

„Ani v čase globalizácie by sme nemali zabúdať na svoju podstatu a ťažiť z toho, čo nám naša krajina či kraj ponúka.“

Dnes už asi deti veľa takýchto zážitkov nemajú.

Myslím si, že k nám rodičia pristupovali dospeláckejšie, ako k dnešným deťom. Mám pocit, že chlapci a dievčatá ako keby stratili schopnosť byť už v mladšom veku produktívni. Dnešná generácia vedie skôr digitálny život. Kladie sa väčší dôraz na vzdelanie a rodičia chodia viac do práce, ako pracujú na poli.

Mnohí tvrdia, že dnes je už iná doba a že sa to ani neoplatí. 

Jasné, že je to vývoj doby. Tiež som kedysi mame šomral, prečo robíme na poli, keď si zemiaky vieme kúpiť. No teraz, keď ochutnám tie z obchodu, nechutia mi tak, ako doma dopestované a to isté platí aj o mäse. Tohto by sa Orava nemala zriecť.  Bolo by to super, keby poľnohospodárstvo fungovalo tak, ako je to vo Francúzsku - malé podniky alebo rodinné firmy, ktoré niečo vyrábajú, napríklad syry. Samozrejme, s adekvátnou podporou štátu. Mne sa páči, že vďaka internetu celý svet spolu komunikuje, ale ani v čase globalizácie by sme nemali zabúdať na svoju podstatu a ťažiť z toho, čo nám naša krajina či kraj ponúka.

Detstvo sa Martinovi spája najmä s traktormi a pasením kráv  ⋅  Foto od M.M

Kedy sa v tebe teda zrodila túžba stať sa hercom?

Všetci Chlebničania sú herci (smiech). Veď sa aj hovorí, že Chlebnice sú cez deň Vatikán a v noci Paríž. Aj moja mama bola súčasťou ochotníckeho súboru, ktorý v dedine v tom čase fungoval a dodnes, aj keď už v menšom, existuje. Keď som mal asi štyri roky, bol som na jednom predstavení, kde hrala aj mama. V jednej scéne, počas ktorej sa prihovárala nejakej postave: „Ty si moje dieťa,“ som sa postavil a vykríkol: „Nie, to ja som tvoje dieťa!“ Úplne som tú hru prežíval a asi aj ostala niekde v mojom podvedomí. Ale také naozajstné nadšenie pre divadlo prišlo počas druhého ročníka na osemročnom gymnáziu.

Dôležitú úlohu zohral tvoj učiteľ slovenčiny Jaroslav Broz.

Jaro je spisovateľ, ktorý si našiel ženu na Orave a tam ostal žiť. Učil slovenčinu a na našom gymnáziu v Tvrdošíne otvoril divadelný krúžok. So sadrou na nohe som išiel na prvú skúšku. Tak sa skončila moja futbalová kariéra a začala sa tá divadelná. Robili sme naozaj zaujímavé predstavenia, alternatívu, miestami až nezrozumiteľné veci, ale veľmi nás to bavilo. Väčšinou to bolo celé autorské. Jarovi napadla téma, my sme improvizovali a on potom napísal text. Nerobili sme antiku alebo činohernú záležitosť ako na konzervatóriu. Obdobný súbor existoval v Dolnom Kubíne pod vedením Karola Horvátha (tiež spisovateľ a publicista, pozn. red.). V tom čase teda na Orave fungovali dosť silné divadelné zoskupenia. Aj vďaka týmto vedúcim, ktorí boli veľkí intelektuáli, sme šli do hĺbky.

„Pre herca ani nie je tak dôležité to, že sa naučí spievať, tancovať a hrať na klavíri, ale vedomie, ako tvoriť.“ 

Ako sa pozerali v rodine na tvoje umelecké smerovanie? Nechceli mať z teba lekára, právnika, učiteľa...?

Už v pätnástich som im vysvetľoval, že som jasný herec. Zvažoval som aj konzervatórium, lebo ma bavil pohyb i pantomíma. No keď som sa rozhodoval, zavážil aj fakt, že škola, na ktorú som chodil, bola taká elitná a výnimočná, že som ju nechcel prerušiť. Navyše, Jaro bol pre mňa akoby konzervatóriom, naučil ma tvoriť. Pre herca ani nie je tak dôležité to, že sa naučí spievať, tancovať a hrať na klavíri, ale vedomie, ako tvoriť. Z toho čerpám dodnes.

A teda reakcia tvojich blízkych?

Mama úplne chápala moje umelecké cítenie, asi aj preto, že ona sama má k umeniu blízko. Jej rodičia boli veľmi nábožensky a pracovne založení a toto bol ich život. Iné veci neriešili. Ona však hrávala v ochotníckom divadle, so súrodencami si spievali Krylove pesničky, boli takí polohipisáci. Vo mne videla možnosť, že sa môžem dostať z Chlebníc ďalej.

Martin je spoluzakladateľom detského divadla Zkufravon  ⋅  Foto od M.M

Dostal si sa na VŠMU, počas školy si hrával v divadle Aréna, natočil si film, ktorý sa hral v kinách, napriek tomu si po škole zbalil kufre a odišiel si s prestávkami na štyri roky preč.

Tento môj štvorročný úlet po škole bol výsledkom depresie z vecí, čo sa mi diali v súkromnom i pracovnom živote, ale aj z Bratislavy, ktorá mi v tom čase nemala čo ponúknuť. Rok pred skončením školy som bol počas leta v Amerike, kde som zažil úplne iný svet a iné možnosti. Stretával som rôzne národnosti. Ľudia sa medzi sebou na ulici bavili, aj keď sa nepoznali, prihovorili sa. Chcel som mať od herectva chvíľu pokoj, úplne som sa odstrihol, spálil som mosty a šiel som cestovať.

Precestoval si niekoľko krajín, bola medzi nimi nejaká, ktorá ti pripomínala Oravu?

Veľmi podobnú prírodu a prostredie som zažil v Škótsku, v okolí Edinburgu. Na lúkach rástli tie isté kvety. Keď som sa prechádzal po poliach, mal som pocit, ako keby som bol doma. Najmä na jar, keď všetko kvitlo, cítil som rovnaké vône. Možno preto som tam vydržal dva roky. Bolo to najdlhšie zo všetkých krajín, čo som pobehal po svete. Tam som sa oslobodil od všetkých ťažôb, čo som zažíval. Popri emigrantských robotách sme s jednou spolužiačkou začali robiť divadlo. Stretával som veľmi veľa zaujímavých ľudí a to bolo presne to mladícke, čo moja duša potrebovala zažiť, aby som možno už navždy ostal slobodný. Hoci teraz žijem tu na Slovensku, cítim, že nie som závislý len od mojej kultúry, ale celá planéta mi je otvorená. Teraz už aj herecky, vďaka zdokonaleným jazykovým schopnostiam. Ktovie, možno raz aj moja raketa, keď herecky dozriem, narazí do nejakého amerického alebo európskeho filmového štábu (smiech). 

MARTIN MEĽO (34): Do ôsmich rokov žil v dedine Chlebnice, neskôr sa s rodičmi presťahovali do Nižnej. Ako desaťročný, nastúpil do novootvoreného osemročného jazykového gymnázia v Tvrdošíne, kde bol súčasťou divadelného krúžku pod vedením učiteľa Jaroslava Broza. Herectvo vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia pôsobil v divadle Aréna a natočil film Démoni. Spoluzakladal detské divadlo Zkufravon. Účinkoval vo viacerých slovenských seriáloch: Chlapi neplačú, Superhrdinovia, Tajné životy a divadlách Tucet, Slovenské komorné divadlo Martin, Túlavé divadlo, divadlo Elledanse. V súčasnosti je členom divadla GunaGu. Nadobudnuté inšpirácie z divadelného krúžku odovzdáva ako pedagóg v súkromnej základnej umeleckej škole LUDUS. Je otcom dvoch detí, syna Lucasa a dcéry Mie.

Viktória Norisová

Hern Námestovo
X-sport bike
Tlačiareň Kubík
RANČ U EDYHO

logo naoravedobre © 2016 Naoravedobre.sk   •   All rights reserved.