ČLÁNKY21.03.2018 | Viktória Norisová

Príroda je najlepšie fitnescentrum

Ako jediný chlapec z dediny sa nevedel vyšplhať po rebríku na šopu. Dnes má na konte horolezecké výstupy na najvyššie vrchy kontinentov a lyžovanie v horstvách celého sveta. Horolezec, horský záchranár, filmár a horský vodca – Vladimír Zboja.

Časť života ste prežili v hlavnom meste, prečo ste sa rozhodli vrátiť naspäť na Oravu?

Mnohí to považovali za bláznovstvo, pretože snom väčšiny Oravcov, ktorí sa odtiaľto dostanú do veľkého mesta, je ostať tam. Hoci sme mali v Bratislave byt a zázemie, chceli sme sa vrátiť, lebo nás sem ťahali spomienky a blízkosť hôr. Ďalším dôvodom bolo, aby deti vyrastali v prostredí, ktoré je krajšie, prirodzenejšie a v tom čase menej náročné na skĺznutie do nejakej zlej roviny.

Ako dieťa ste často chodili s rodičmi na turistiku, viedli ste k tomu aj deti. Aká je vaša skúsenosť s Oravcami v tomto smere?

Keď som sa vrátil na Oravu, mal som problém nájsť si adekvátne zamestnanie, keďže som vyštudoval teoretickú fyziku. Začal som teda učiť na základnej škole, kde som organizoval aj túry do Roháčov. Ostal som v šoku, keď som sa v triede opýtal, koľkí zo žiakov boli v Juráňovej doline. V triede sa nezdvihla ani jedna ruka. Myslím si, že Oravčania si neuvedomujú, akú nádhernú prírodu a prekrásne prostredie majú "za humnami". Cestujú na Malorku, Kanárske ostrovy, do Egypta... Čo je však zaujímavé, že za posledné roky ako robím horského vodcu, sa mi začínajú ozývať ľudia, ktorí chcú vystúpiť na nejaký končiar v Tatrách a neskôr s radosťou zisťujem, že sú to ľudia z Liesku, zo Suchej Hory, z Vitanovej, čo predtým nebývalo.

"Bol by som strašne rád, keby Oravci začali objavovať Oravu. Na malom kúsku zeme je tu toľko zázračných vecí. Je hriech ich nepoznať."

Čím to je?

Obdobie šialeného mamonu v niektorých ľuďoch vyvolá potrebu relaxu, splynutia s niečím prirodzeným. Aj preto mnohí začínajú chodiť do hôr. Väčšinou je to generácia tridsať a viac ročných. Hoci neboli ako malé deti k tomu vedení, pochopili, že k životu potrebuješ aj niečo iné, nielen sa naháňať za peniazmi, niečo, čo ťa vnútorne obohatí a poskytne ti príležitosť duševne si oddýchnuť. Veľa ľudí má sedavé zamestnanie a okrem duševnej hygieny potrebuje aj pohyb. Vo veľkých mestách dávajú ľudia obrovské peniaze za to, aby si zacvičili vo fitnescentrách alebo rôznych "poskakovacích" štúdiách, kde sa natriasajú štyridsiati vo vydýchanej miestnosti. My máme "fitnescentrum" hneď za domom - kopce, jazerá, plesá. Bol by som strašne rád, keby Oravci začali objavovať Oravu. Na malom kúsku zeme je tu toľko zázračných vecí. Je hriech ich nepoznať.

V základnom tábore na Mount Evereste. ⋅ Foto: archív: Vlado Zboja

Ako sa z chlapca, ktorý sa nevie vyšplhať po rebríku stane horolezec?

Zvíťazila vnútorná túžba dokázať to, čo dokázali iní. Keďže ma rodičia prehnane chránili mysliac si, že nie som zdravotne úplne v poriadku, začal som ako deviatak tajne cvičiť. Veľmi ma motivoval aj film o horských nosičoch. A práve preto, že som býval pod Roháčmi v Habovke, začal som liezť. Je pravda, že rodičia s nami chodili veľmi často na turistiku. No a tá je prvou zastávkou pred horolezectvom. Človek sa chce dostať na kopce, kam už turistické chodníky nevedú. Splnenie každého čiastkového cieľa vyvoláva snahu dať si pred seba ťažší a splniť ho. Je to ako rebrík, po ktorom sa človek pomaličky šplhá, a keď neprekročí nejaké tri-štyri dieliky naraz, má šancu, že sa dožije vysokého veku. My hovoríme, že dobrý horolezec je starý horolezec.

Naučiť sa šplhať však asi k výbave dobrého horolezca nestačí.

Horolezectvo je celoživotné vzdelávanie. Menia sa podmienky, hory, nadmorská výška, krajiny, kultúra... Stále je čo objavovať a niečo nové sa učiť. Pohyb v horách ľudí naučí rešpektovať prírodu, druhých, zvládať stres, strach, mnoho vecí, ktoré sú v obyčajnom živote neuveriteľne potrebné, len si to ľudia neuvedomujú.

Niekoľko základných pravidiel od Vlada, na ktoré treba pamätať, pri plánovaní túry: musím zistiť, kam idem, ako sa tam dostanem, ako dlho mi to bude trvať, aká je predpoveď počasia, čo si mám so sebou zobrať. Je potrebné sa naučiť, kedy sa mám obrátiť. Nečakám, kým začnú padať prvé kvapky, otočím sa skôr, aby som stihol dôjsť na chatu, kým tie prvé kvapky padnú. Človek sa to však musí najskôr naučiť sám, až potom to môže učiť druhých. Lebo ak beriem niekoho na túru, mám zodpovednosť nielen sám za seba, ale aj za životy tých druhých.

Jednou z kľúčových vlastností horolezca je aj schopnosť vedieť sa správne rozhodnúť. Dá sa to naučiť, alebo ju človek prirodzene musí mať?

V prvom rade musí človek poznať sám seba, svoje schopnosti. Mal by vedieť odhadnúť na čo má a na čo už nie. Ak si príliš verí, môže prijať rozhodnutie, ktoré ho bude stáť veľmi veľa. Mnohí sa mylne nazdávajú, že skúsenosť je to, čo človek prežil. To nie je pravda, skúsenosť je to, čo si človek z toho, čo prežil, odnesie. Lebo sú ľudia, ktorí prežijú viackrát tú istú situáciu a napriek tomu, vždy zopakujú rovnakú chybu. Veľa zažili, ale nič sa nenaučili, nič im to nedalo. Pokiaľ človek robí chyby a je schopný si vziať z nich nejaké ponaučenie, získava skúsenosti a na základe toho sa môže posunúť ďalej.

Pamätáte sa na nejaké kľúčové rozhodnutie, ktoré ľutujete alebo naopak, ktoré vám zachránilo život?

Tým, že sa tu s vami rozprávam, znamená, že som ešte také zlé rozhodnutie neurobil, aby som ho ľutoval. To je ten rozdiel medzi horolezcom a trebárs zváračom. Keď zvárač zvarí zle dva kusy železa, vie ich rozpíliť a zvariť nanovo. No keď urobí chybu pri práci horolezec, už nemá príležitosť ju opraviť a následky bývajú často vážne až tragické. Keď sa pohybujete v nebezpečnom teréne, alebo robíte nejakú relatívne nebezpečnú prácu, mozog má schopnosť zaznamenávať veľa vnemov, ktoré vedome nevnímate. Psychológovia tomu zvyknú hovoriť šiesty zmysel. Raz v Taliansku sme zachraňovali dvoch rakúskych horolezcov. Spustili ma dole na oceľovom lane. Zraneného som si dal na chrbát a začali nás vyťahovať. Boli sme asi tisíc metrov nad zemou, zostávalo posledných päťdesiat metrov, keď začalo oceľové lano vydávať nejaký čudný zvuk. Stále som si hovoril, že má nosnosť tri a pol tony, my sme vážili spolu stopäťdesiat kilogramov, nemalo sa absolútne nič stať. Zrazu sa vedľa mňa objavilo nejaké horolezecké lano, ktoré sme predtým použili, aby sme zistili, čo sa vlastne stalo. Neviem z akého dôvodu som si zobral špeciálne zabezpečovacie zariadenie, ktoré som mal na sedačke. Zobral som to horolezecké lano a zapol som ho to toho zariadenia. Vytiahli nás asi o päť metrov vyššie a oceľové lano prasklo. Dodnes neviem, prečo som to urobil. Bol to náhly popud, nebol na to absolútne žiaden logický dôvod, no zachránilo mi to život.

   S deťmi sherpu, ktorý zahynul na K2. Vlado im platí súkromnú školu, aby nemuseli robiť sherpov. ⋅ Foto: archív: Vlado Zboja

Okrem toho, že ste horolezec, ste zároveň aj horským vodcom. Nebije sa niekedy vo vás túžba dosiahnuť vrchol so zodpovednosťou za skupinu, ktorú vediete?

Boli také situácie a dokonca jedna veľmi výrazná. Viedol som klientov na Mount Everest. Mal som príležitosť vystúpiť na vrchol z inej strany, ako som už raz absolvoval. No došlo k situácii, že som medzi základným a posledným táborom nemal nikoho k dispozícii. Mojou úlohou bolo, aby sa aspoň niekto z mojich ľudí na vrchol dostal. Musel som sa rozhodnúť. Buď zostanem vo výškovom tábore a budem čakať na tých, ktorí sa budú vracať z vrcholu, aby som im mohol ísť naproti, pomôcť, uvariť čaj... alebo si splním svoju túžbu a vykročím znova na Everest. Bolo to naozaj ťažké rozhodovanie a musím priznať, že som vyronil aj slzu, lebo túžba vyjsť hore bola obrovská. Uvedomil som si však zodpovednosť i katastrofálne následky, ktorý by to mohlo priniesť. Nakoniec sa ukázalo sa, že ostať v tábore bolo správne rozhodnutie, lebo keď sa členovia výpravy vracali z vrcholu, boli takí vyčerpaní, že sa neboli schopní sami najesť, prezliecť, napiť sa. Jednoducho musel som sa o nich starať celú noc ako o batoľatá. Hoci teda toto rozhodnutie bolelo, bolo správne a som zaň sám na seba hrdý.

V prostredí biznisu je snaha vychádzať klientovi vo všetkom v ústrety, keďže si za to platí. Dostáva sa aj u vás do konfliktu požiadavka klienta vyjsť na vrchol verzus vaše rozhodnutie otočiť sa?

V posledných rokoch dochádza práve k mnohým tragédiám horských vodcov, ktorí zahynú spolu s klientami práve preto, že zlyhali z rôznych dôvodov. Či už preto, aby mali zaplatenú túru, alebo psychicky nezvládli klienta a nechali sa ním dotlačiť do hraničnej situácie. Treba myslieť na to, že ak sa otočia, prídu možno o peniaze, ale nie o život. Veľmi záleží na psychickej odolnosti vodcu, ako vie zdôvodniť, že to naozaj nemá význam. Hoci sa v tom momente klient ešte cíti relatívne dobre, neuvedomuje si, že ak pôjde ešte o dve hodiny dlhšie, nebude už vládať zostúpiť dole. Na to sme tam my, aby sme mu to vedeli vysvetliť a zdôvodnit. Často sa stáva, že z posledných síl dôjde do tábora a až vtedy pochopí, prečo bolo potrebné vrátiť sa. Riadim sa heslom, že problémom je lepšie predchádzať, ako ich riešiť.

Alpy - Francúzsko - Cosmique. ⋅ Foto: archív: Vlado Zboja

Súčasťou niektorých expedícií je aj vaša manželka. Sú ženy dobré horolezkyne? 

Ženy síce rýchlejšie podľahnú stresu, "zbrklému" konaniu alebo nejakej skratovej reakcii, no ak sa im to podarí prekonať, vydržia omnoho viac ako chlapi. Aj v prípade nejakého nešťastia majú ženy často väčšiu odolnosť prežiť než muži. 

Pristupujete k manželke počas expedície inak ako k ostatným? 

Nie, vždy som ju bral ako členku tímu. Možno to niekedy bolo tvrdé, ale účasť na výpravách z nej urobila neskutočne odolnú a silnú ženu ako po psychickej, tak i po fyzickej stránke. Ale je pravda, že sme sa vždy snažili výstupy a zostupy organizovať tak, aby sme nikdy neboli spolu na jednom mieste. Keby sa niečo stalo, napríklad padla lavína, aby sme nezahynuli obaja. Úplne sprostý pragmatizmus, ale bolo to logické, keďže sme mali doma deti.

Čo to dalo vášmu vzťahu?

Nielen na expedíciách, ale aj pri cestovaní, podnikaní sme prežili veľmi veľa náročných aj radostných chvíľ. Sme spolu dvadsaťštyri hodín denne a napriek tomu nám to funguje. Máme veľa spoločných záujmov. Náš vzťah je niekedy viac kamarátsky ako manželský. Ale zas moje dvoj- trojmesačné cesty na expedície sú pre nás aj "oddýchnutím si" od seba. Potom je príchod domov ako cesta na prvé rande.

VLADIMÍR ZBOJA: rodák z Habovky. Okrem horolezectva je inštruktorom paraglidingu, parašutizmu a lyžovania. Je predsedom technickej komisie a vzdeláva horských vodcov UIAGM. Najvýznamnejšie výstupy: Aljaška: Mount McKinley (3x) Ázia: Mount Everest, Shisha Pangma, Pumori, Cho-Oju, Lhotse Indonézia: Carstensz Pyramid Afrika: Kilimanjaro, Mount Kenya, Južná Amerika: Aconcagua (9x), Cerro Cuerno Európa: Elbrus (6x), Mount Blanc, Grande.... a viac ako 800 výstupov v Tatrách.

Rozhovor s Vladom Zbojom vznikol vďaka jeho účasti na Prvej #naoravedobre talkshow Jakuba Ptačina. Ďalší inšpiratívni hostia zavítajú do Námestova v sobotu 26. mája 2018.

Viktória Norisová

Hern Námestovo
Hern Námestovo
X-sport bike
Tlačiareň Kubík
Domatra
logo naoravedobre
© 2016 Naoravedobre.sk   •   Technickú prevádzku zabezpečuje DSI DATA s.r.o.