Nájsť na Orave človeka, čo nechodí do kostola je raritou. Kostoly, či už v mestečkách alebo dedinách, bývajú v Deň Pána preplnené, a dokonca nielen vtedy. Pre množstvo ľudí je návšteva Božieho chrámu každodenným zvykom. Po dni plnom práce si idú vypočuť pár povzbudivých slov, načerpať silu do nového dňa, zmieriť sa s ťažkosťami...
No i napriek tomu môžete v blízkosti Oravského hradu nájsť kostol, po ktorom bohužiaľ už zostali len ruiny. Nachádza sa v Sedliackej Dubovej a je to kostol svätých Kozmu a Damiána.
Foto: Adela Holubčíková
Ešte v časoch, keď tento kostolík zažíval slávu, na Orave panoval z ľudskosti a mravnosti vyzlečený poľský bandita gróf Komorovský. Všetci sa pred ním triasli. Nehanbil sa páchať kruté zločiny, len aby ukojil túžbu dokazovať si svoju veľkosť. Nik si nebol istý svojim majetkom, dokonca ani životom. Všade kadiaľ prešiel so svojím sprievodom, nechával len nárek, zmrzačené telá a hlavne potupené mladé panny. Na svojom panstve si kruto vymáhal právo prvej noci. Nevesty unášal z náručí šťastných ženíchov a znásilňoval ich vo svojich komnatách Oravského hradu.
Foto: Adela Holubčíková
Neďaleko hradu, v malej dedinke Dubová, žil staručký farár, ktorý sa snažil predísť diabolským úmyslom bezbožného grófa, a preto chcel lásku pôvabnej dcéry tamojšieho chudobného sedliaka spečatiť tajne v kostolíku nad dedinou.
Foto: Adela Holubčíková
Komorovského zvedom ale nič nikdy neuniklo, striehli na každom kroku, a tak sa onedlho dostala aj na hrad správa o tajnej svadbe. Len čo sa to Komorovský dozvedel, nechal si zavolať svojich spoločníkov, aby mohli vtrhnúť do kostola a uniesť nič netušiacu nevestu.
Foto: Adela Holubčíková
V dedinke bolo ticho. Zvuk zvonov sa neozýval, aby nevzbudil pozornosť divého grófa. Mladá nevesta s červenými líčkami, rovnako ako jej hrdý ženích, nedočkavo stáli pred oltárom. No len čo kňaz otvoril ústa, aby im požehnal, dvere kostola sa s hrmotom rozleteli a dnu vtrhli pandúri. Na posvätnej pôde nastal divý boj. Ani odvaha staručkého kňaza postaviť sa samotnému Komorovskému nepomohla, aby nezostal i on ležať v kaluži krvi. Gróf s víťazoslávnym úškrnom a bezbrannou dievčinou otočil svojho koňa a pustil sa späť na hrad. Kňaz s posledným dychom ticho zašeptal: „Nech ťa sám Boh potresce za tvoje bohorúhavé zločiny.“
Foto: Adela Holubčíková
Komorovský nechal zamdletú nevestu odniesť do komnaty, aby si oddýchla a prišla k sebe. Len čo sa prebrala, jej nevinný pohľad sa stretol s ohňom planúcimi očami hradného pána. Komorovský sa stoj čo stoj snažil mladej panne zaliečať. Tá ho odsotila a hľadala spôsob ako sa z komory dostať. Všetky dvere boli zamknuté, preto schytila zo stola ťažký bronzový kalich a hodila ho do tváre prenasledovateľovi. Komorovského zaliala krv. Bezradná nevesta priskočila k oknu. Radšej bude čeliť hlbokej priepasti, kde nájde smrť, ako by mala byť obeťou tej beštie. Vtom sa Komorovský prebral, schytil ju za plecia a zavolal na sluhov: „Vyneste ju na dvor, vyzlečte donaha, zbičujte ju a napokon ju zaživa zamurujte do steny!“
Foto: Adela Holubčíková
Odvážna dievčina sa nechala bez odporu viesť na námestie. Tam sa sluhovia na ňu vrhli, aby vykonali pánov rozkaz. Keď z nej strhávali posledný kus šiat, stal sa zázrak. Jej husté vlasy sa zatriasli a prúdom bujneli čoraz viac, až kým nezakryli každý centimeter jej nevinného tela. Komorovský, červený od hnevu, že sluhovia iba stoja ako prikovaní, chcel vyskočiť z okna a dokončiť svoje plány. Vtom ale z čistej azúrovej oblohy udrel hrom, zasiahol Komorovského a padol rovno k nohám uchránenej panny.
Foto: Adela Holubčíková
Tak boli dokonané božie skutky, o ktoré prosil kňaz v kostolíku. Zlo bolo potrestané, navždy zničené, aby viac neznevažovalo už aj tak dosť zúbožené dedinské obyvateľstvo. Kostolík dodnes hrdo stojí, striehne a chráni svoj ľud.
Pomocný zdroj: Ľudovít Janota: Slovenské Hrady II., Slovenská Liga, Bratislava 1935
