Matej sa výrobe modrotlače aktívne venuje od roku 2013.
„Počas svojich štúdií – na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku i na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave – som sa venoval textilnému dizajnu. Okrajovo sme sa dotkli aj modrotlače. Keď som na vysokej škole premýšľal, akým smerom sa ubrať, dozvedel som sa, že úplne zanikla jej výroba na Slovensku. To bol pre mňa ten hlavný podnet,“ vysvetľuje. Veľmi dlhú tradíciu vo výrobe modrotlače mala do roku 2010 dielňa pána Stanislava Trnku v Púchove.
„Nevyhľadávam jednoduché veci. Čím sú komplikovanejšie, tým viac ma zaujímajú.“
Matej sa rozhodol pre túto techniku a tak jej podriadil svoj život. „Musím sa priznať, že ma modrotlač doslova nadchla – aj preto, že je to asi najzložitejšia textilná technika. Nevyhľadávam jednoduché veci. Čím sú komplikovanejšie, tým ma viac zaujímajú.“ Začal prenikať do tajov výroby modrotlače. Cesta ale nebola jednoduchá. „Nie je to len o tom, že si niečo načítam, namiešam farbu a farbím. Celý ten proces je dosť zložitý a vyžaduje si veľa skúšania a trpezlivosti. Zo začiatku celá moja práca fungovala na princípe pokus-omyl.“
Zo začiatku fungovala Matejova práca len na princípe pokus-omyl. ⋅ Foto: archív M.R.
Aj keď sa venuje remeslu, remeselníkom nie je
Ľudia ho často považujú za remeselníka, no ním nie je. „Nemám príliš rád škatuľkovanie. Často sa o mne hovorí ako o remeselníkovi. Nie že by ma to urážalo, práve naopak - predsa len by som však bol radšej, keby ma ľudia vnímali ako textilného dizajnéra, ktorým aj som.“ Časť vzorov, ktoré tlačí, si totiž vytvára sám a inšpiráciu nachádza v prírode. „Veľmi rád chodím do prírody, často ma inšpiruje a je pre mňa zdrojom oddychu. Vďaka svojim potulkám som vymyslel množstvo vzorov.“ Po tom, ako mu v hlave skrsne myšlienka, prekreslí ju a vytvorí základný dezén. Vytlačí skúšobných desať metrov a sleduje, akú odozvu ten-ktorý vzor získa. „Na začiatku som spravil desať rozličných dizajnov, pričom ľudia najčastejšie kupovali štyri z nich. Zvyšok postupne padal do zabudnutia.“
Matejove vzory doslova dýchajú prírodou, kde aj pravidelne čerpá inšpiráciu. ⋅ Foto: archív M.R.
Nerobí to kvôli folklóru, napriek tomu ho teší návrat k tradíciám
Nie je ani prototypom folklórneho nadšenca. Dostal sa k nemu vďaka svojmu povolaniu. To ho posúva aj k folklórnym festivalom. „Mám rád folklórne festivaly, ale zase neprežívam to až tak intenzívne.“ Naopak, je však veľmi rád, že sa ľudia snažia vracať k tradíciám a oživovať ich aj v modernom smere. „Mnoho ľudí mi hovorí, že som to doslova „vychytal“. Lebo odkedy, ako som otvoril svoju dielňu, veľmi intenzívne vnímam stúpajúci záujem o remeslo a dizajn,“ hovorí Matej s úsmevom. Hovorí, že je to určite aj preto, lebo mladí ľudia sa chcú cítiť výnimočne a často cestujú - a práve vtedy chcú vyniknúť. Veľakrát sú ochotní si aj priplatiť za niečo, čo reprezentuje krajinu, z ktorej pochádzajú. „Zvýšený záujem po ľudových motívoch je akýmsi prejavom národnej identity. Ide o veci, ktoré mladí Slováci ukážu svojim zahraničným priateľom a zároveň sa pochvália krajinou svojho pôvodu.“ Aj keď folklór veľmi neprežíva, k ornamentom má blízko; venoval im svoju diplomovú prácu.
Vďaka štúdiám spoznal mnohých dizajnérov a kvôli spolupráci ho oslovujú aj rôzne značky. „Najviac spolupracujem s dizajnérkou Mišenou Juhász a farbím pre ňu látky s jej autorskými vzormi. Spoznali sme sa na vysokej škole. Kúsky, ktoré sú výsledkom našej spolupráce, nosí aj folková speváčka Veronika Rabada, ktorá chcela byť vizuálne prepojená s modrotlačou. S ňou som sa spoznal najprv ako s menovkyňou, pričom neskôr sme zistili, že sme rodina.“ Spolupracoval aj so slovenskou značkou obuvi Novesta, či s obnovenou odevnou značkou Nehera. „Kooperácia s týmito značkami bola výzvou. Na začiatku som si nevedel predstaviť, akým spôsobom potlačím modrotlačou tenisky, no aj v otázke výroby mi Novesta vyšla v ústrety. Nehera, ktorá sa špecializuje skôr na zahraničné trhy, zas dostala moju modrotlač na parížske móla. Keď som tie modely videl, vnímal som silný pocit zadosťučinenia,“ dopĺňa Matej. Okrem úspechu v Paríži Matej považuje za svoj najväčší úspech práve to, že sa modrotlač naučil robiť a že pri tom zotrval, keďže celá táto technika je doslova nevyspytateľná. „Niekedy to jednoducho nejde. Keď mám taký horší moment, zatváram dvere na dielni a idem niekde do prírody. Nie je to úplne fér, no radšej posuniem termín odovzdania, ako by som mal celú prácu pokaziť a robiť ju na niekoľko pokusov,“ priznáva.
Táto technika je veľmi nevyspytateľná. ⋅ Foto: archív M. R.
Výroba desiatich metrov látky trvá niekoľko dní
Matej naraz farbí desaťmetrový kus látky. Celý proces možno zjednodušene rozdeliť na štyri časti. Najprv prebieha tlač, ktorá trvá pri ideálnych podmienkach štyri až päť hodín, potom látka schne a zreje (jeden až dva dni), napokon sa farbí – to je opäť práca na približne štyri až päť hodín. Nakoniec ju Matej operie a pripraví na distribúciu. Vôbec to však nie je také jednoduché.
„Všetko som sa naučil ako samouk, postupy a technológie som si dopredu načítal. Najprv som si myslel, že je náročné zohnať recept. Potom som zistil, že ťažšie je získať indigo. Ani to však nebolo také ťažké, ako samotný proces farbenia. Modrotlač nie je o postupoch a recepte, je to o skúsenostiach a o grife, ktorý farbiar nadobudne.“ Proces farbenia závisí od viacerých faktorov – od teploty a vlhkosti vzduchu, či od zloženia roztoku – to všetko ovplyvňuje jej kvalitu vo finálnej podobe.
„Modrotlač nie je o postupoch a recepte, je to o skúsenostiach a o grife, ktorý farbiar nadobudne.“
A prečo modrotlač počas prvých nosení a dotykov farbí? „Samotné indigo nie je rozpustné vo vode, preto treba dosiahnuť jeho rozpustnosť prostredníctvom chemických procesov. Potom látka oxiduje, čím sa farbivo fixuje na vlákna - prebytočné farbivo na vláknach nedrží a vypiera sa.“ Podľa jeho skúseností stačí látku štandardne trikrát po kúpe oprať, aby sa nestalo, že sa vaša pokožka sfarbí domodra. Matej pracuje s bavlnou, pričom kedysi sa farbil ľan.
Matej začal ako samouk, teraz sa modrotlačou živí. ⋅ Foto: archív M. R.
Rozoznajte pravú modrotlač!
Napodobeniny modrotlače môžete rozlíšiť jednoducho. Originál je modrý z obidvoch strán, pričom aj na zadnej strane mierne presvitá biely vzor. Imitácie sú zo zadnej strany úplne biele; v ďalšom prípade sa na modrú látku dotlačí biely vzor. „Mrzí ma, že ľudia často pozerajú len na vzor a nie na techniku spracovania. Rozumiem však, že v tomto ohľade hrá dôležitú úlohu aj finančná otázka,“ dopĺňa Matej Rabada.
Základnú zložku modrotlače, indigo, Matej kupuje od nemeckej spoločnosti. Vyrába sa z rastliny, zvanej indigovník farbiarsky. Rastlina kvitne naružovo a farbivo sa získava jej fermentáciou. Následne sa predáva ako prášok. Ide o tropickú rastlinu, nemožno ju preto pestovať v našich podmienkach. Existuje aj slovenský variant indigovníka, nazýva sa boryt farbiarsky, nefarbí však natoľko intenzívnou modrou farbou.
Jeho srdcovkou je Malá Fatra
Keďže rád navštevuje prírodu a trávi v nej značné množstvo času, obľúbil si niektoré miesta. „Mojou srdcovkou je Malá Fatra. Nemám však rád miesta, kam chodí veľa ľudí, ako sú Jánošíkove diery a Rozsutce. Najradšej mám Stoh; pre niekoho je to nuda, pre mňa zase chuťovka,“ uzatvára dolnokubínsky modrotlačiar.
Farbenie zanecháva stopy nielen na látke, ale aj na rukách farbiara. ⋅ Foto: archív M. R.
Mateja môžete stretnúť či už v prírode, alebo v Dolnom Kubíne. Najčastejšie sa však zdržiava vo svojej dielni v Párnici. Vystupuje aj ako lektor na rôznych workshopoch, kde laikom vysvetľuje proces farbenia a princípy modrotlače. Taktiež ho môžete stretnúť na folklórnych festivaloch a naživo si prezrieť výsledky jeho práce. Skontaktovať sa s ním môžete na Facebooku.
