Opustila pohodlie domova a rozhodla sa pomáhať ľudom v núdzi. Dlhé roky pôsobí ako dobrovoľníčka v rozvojových krajinách.
Prečo ste sa rozhodli stať dobrovoľníčkou?
Vždy to bol môj sen, už od malička. Možno to vyznie sentimentálne, ale od svojich dvanástich rokov som nosila v sebe túžbu pracovať a pomáhať núdznym ľuďom. Inšpiroval ma film o misionároch v Afrike. Môj detský sen sa mi podarilo naplniť v tridsiatke, keď som dostala ponuku z Univerzity sv. Alžbety, pomôcť so založením medicínskeho projektu v Ugande. Neváhala som a šla som do toho, hoci som netušila, čo všetko to bude obnášať. Šla som do toho s akousi detskou naivitou a ideálom. Verila som však svojej intuícii a tá ma nesklamala. Bolo to jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote.
Aká je najdôležitejšia vlastnosť dobrovoľníka?
Už samotný význam slova "dobrovoľník" hovorí o tom, že idete do niečoho dobrovoľne a veríte tomu. Podstatou dobrovoľníctva je túžba spraviť niečo, čo človeku dáva zmysel a zároveň pomáha prispieť k všeobecnému dobru.
Foto: Archív Zuzany Kuráňovej
Čo je najťažšie na vašej práci?
Nie je to jednoduché definovať. Musela som si uvedomiť si, že žijem a pracujem v multikultúrnom prostredí, ktoré je odlišné od toho, kde som vyrastala a žila ja. Preto tolerancia, akceptácia a porozumenie sú pri práci s ľuďmi z rôznych kultúr, tradícií a náboženstiev tie najdôležitejšie. Nie všetko, čo sa nám môže zdať ako nesprávne, je také aj v skutočnosti. Porozumieť konaniu a správaniu druhých je ťažké i čarovné zároveň. Samozrejme, je veľmi náročné denne sa stretávať sa s ľudským utrpením, chudobou a nespravodlivosťou, predovšetkým v prípade detí, ktoré sú nevinné a nevedia svoj život ovplyvniť.
A naopak, čo vás motivuje?
Najsilnejšou motiváciou bolo, keď sme videli pozitívne výsledky našej práce priamo na miestach, kde sme pomáhali. Je to neskutočne skvelý pocit zadosťučinenia, keď vidíte ako sa zlepšuje zdravotný stav ľuďom, ktorí už boli na hranici smrti. Že vďaka správnej liečbe našich lekárov, neúnavnej starostlivosti sociálnych pracovníkov a celého tímu dávame nádej chorým a núdznym. Vidieť nefalšovanú radosť v očiach detí, ktorým sme darovali ich prvé topánočky, školské pomôcky alebo nejakú hračku. Ako sa celej rodine zlepšili životné podmienky, lebo sme im poskytli zdroj obživy - formou kúpy prasiatok, sliepok, kozičiek a iných domácich zvierat alebo sme im pomohli pri založení vlastného obchodíka, či krajčírskej dielne. Ten pocit je na nezaplatenie. Práve to je skutočný zmysel života, ktorí nás všetkých napĺňa.
Foto: Archív Zuzany Kuráňovej
Aké ste mali pocity pred prvou cestou do Afriky?
Rôznorodé. Cítila som istú dávku strachu a obavy, ale tie prekonala veľká túžba, zvedavosť a odhodlanie veci robiť inak. Pamätám si presne môj prvý deň po príchode do Ugandy. Bála som sa. Všetko okolo mňa bolo iné. O niečom takom ako "pokroky civilizácie," na ktoré som bola zvyknutá doma, sa nedalo hovoriť. Žiadna elektrina, kanalizácia, záchod či sprcha tam neboli. Namiesto toho, len prašné cesty, domčeky z hliny, diera v zemi namiesto záchodu, nepríjemný hmyz, šváby a pranie bielizne vonku v lavóre. Jednoducho iný svet! Vravím si: "Zuzi, ak toto vydržíš šesť mesiacov, potom už dáš v živote všetko." A vidíte, nakoniec som ostala tri roky a tento svet sa pre mňa stal skutočným domov a miestom, ktoré som si zamilovala. Úprimná, bezprostredná a veselá povaha Uganďanov ma očarila.
Máte nejaký príbeh alebo skúsenosť z práce, ktorá vás ovplyvnila?
Zážitkov, príbehov a skúsenosti počas piatich rokov pôsobenia v rozvojových krajinách bolo mnoho -silné, zábavné, obohacujúce, pekné i smutné. V Ugande bolo najnáročnejšie, keď nám zomierali malé deti v ťažkom štádiu choroby a podvýživy. V Kambodži bola zas náročne pracovať s tínedžermi - sirotami, pochopiť ich zmýšľanie, poznať ich pocity, porozumieť im a správne im poradiť. Komplikované to bolo najmä v prípade tých, ktorí tvrdohlavo odmietali liečbu na HIV. Veľmi frustrujúce bolo, keď sme sa ich snažili zo všetkých síl a prostriedkov presvedčiť, že je veľmi dôležité pre ich ďalší život, aby pokračovali v liečbe, lebo keď sa jej vzdali, znamenalo to pre nich istý rozsudok smrti.
V Iraku som sa naučila veľkej pokore a úcte k iným náboženstvám, tradíciám - láskavosť miestnych ľudí nemá hraníc. Nikde na svete som nevidela a nestretla srdečnejších a úslužnejších ľudí ako tam. Sú nesmierne pohostinní a hoci sami majú málo, podelia sa s vami o všetko. Nie sú schopní krádeže.
Viete si reálne predstaviť, že by vám u nás na Slovensku vrátili kabelku, ktorú si zabudnete niekde v obchode aj s celým obsahom? Resp., že za vami pôjdu cez pol mesta, vezmú si taxík a zistia, kde bývate - celkom cudzí ľudia - len preto, aby vám odovzdali kabelku, ktorú ste si zabudli? Poviete si, že to je sci-fi. V Iraku je to realita. Vôbec sa o svoje osobné veci, vlastne o nič nemusíte báť, lebo tu sa naozaj nekradne.
Foto: Archív Zuzany Kuráňovej
A niečo úsmevné?
Raz ma v Ugande zastavil policajt i keď som nespravila žiaden dopravný priestupok. Iba mi chcel navrhnúť, že by si ma rád zobral za ženu. Jeho ponuka bola veľmi svojská. Chytil ma za ruku a vložil mi ju do jeho so slovami: "Madam, pozrite, nebolo by nádherné zmiešať moju tmavú pleť s tou vašou krásnou bledou? ... Mali by sme nádherne deti... ." Samozrejme, že som musela galantne odmietnuť. :)
Prečo je z vášho pohľadu Afrika stále málo rozvinutá krajina?
To je veľmi komplexný problém a nemyslím si, že poznám všetky príčiny chudoby a biedy v Afrike. Veľmi zaujímavý prehľad o kontinente a všetkých jeho aspektoch (ekonomických, náboženských, mocenských či politických, atď.) podáva kniha slovenského lekára, environmentalistu, bývalého konzultanta Svetovej banky vo Washingtone a pedagóga Juraja Mesíka - Obor a trpaslík. Vrelo ju odporúčam, pre lepšie pochopenie. No povedzme si úprimne, Afrika je veľký kontinent a nie všetky jej štáty sú málo rozvinuté. Ja som pôsobila v subsaharskej časti, konkrétne v Ugande. Táto krajina je nádherná, s obrovským prírodným bohatstvom a ekofaunou - je to raj na zemi s úžasnými vrchmi, pralesmi, jazerami, riekami a unikátnym zverstvom.
Uganda je spolu s Rwandou a Kongom jediná krajina, kde ešte žijú vo voľnej prírode horské gorily. Bolo by úžasné, aby sa jej panenská príroda zachovala, bohužiaľ i tam sa už dostávajú vyššie zahraničné vplyvy, ktoré agresívne ničia túto krajinu. Napríklad, v národnom prírodnom parku Murchison falls priamo v strede, kde je možné obdivovať všetky africké zvieratá voľne v prírode a najužší prietok rieky Nílu začali Číňania budovať ropné vrty, lebo tam objavili ropu.
Foto: Archív Zuzany Kuráňovej
Myslíte si, že sa mladí ľudia dostatočne zaujímajú o dianie vo svete?
Som o tom presvedčená. Sú aktívni a snažia sa veci posunúť k lepšiemu. Zo skúsenosti viem potvrdiť, že do Ugandy, Kambodže aj do Iraku prichádzalo mnoho skvelých a vzácnych mladých ľudí, ktorí sa zapojili do našich projektov. Je zaujímavé, že väčšinou sú to skôr ženy, dievčatá, ktoré naberú odvahu a neváhajú prísť aj do krajín, kde je to nebezpečné s cieľom a odhodlaním pomáhať.
Zoznam projektov, kde Zuzana pôsobila:
- Irak - STEP-IN - Facebook: https://www.facebook.com/stepin.iraq/
- Kambodža - House of Family - Facebook: https://www.facebook.com/House-of-Family-220111904686389/
