Bývalá členka umeleckého kolektívu Slovenského komorného divadla v Martine sa venuje tvorbe a organizácii podujatí na Oravskom hrade.
Opíš nám, ako vyzerali tvoje herecké začiatky a prečo si sa rozhodla pre herectvo. Spomenieš si na nejakú milú príhodu zo školy?
Aj keď som od detstva rada spievala, recitovala a mojou najobľúbenejšou hračkou bolo bábkové divadlo, nikdy som netúžila byť skutočná herečka. Mojim najväčším snom bolo byť archeologičkou. Až počas strednej školy (po odporúčaní pedagógov) som si povedala, že to vyskúšam, aby som v dospelosti nerozmýšľala nad tým „čo by bolo, keby...“
Podala som si prihlášku na Akadémiu umení v Banskej Bystrici – odbor herectvo. Na prijímacích talentových skúškach som stretla výbornú partiu a naozaj sme si to užili. Simu Martausovú som musela vyzliecť zo sukne, lebo som mala oblečené len také „vojenské“ nohavice a porota chcela dievčatá vidieť ako dámy. Simonka bola veľmi zlatá a takto sme sa na chodbe plnej ľudí prezliekali - ja do jej sukne a ona do mojich nohavíc - podľa toho, ktorú porota zavolala. (smiech)
Mirka Kupčuľáková v inscenácii Svadba, v réžii Ľ. Majera. ⋅ Foto: archív M.K.
Motyka vystrelila a na školu ma zobrali. Štúdium malo pre mňa výhodu v tom, že sme oproti iným školám absolvovali množstvo praktických predmetov. To bolo síce náročné z časového hľadiska, no na druhej strane sme si v ročníku vytvorili takú našu malú „rodinku“.
Mala som veľké šťastie, že si ma počas bakalárskeho predstavenia všimol pán režisér Czajlik a ponúkol mi postavu v hre August na konci Ameriky. Vtedy som sa dostala ako hosťujúca herečka do Slovenského komorného divadla v Martine, kde som strávila dokopy päť divadelných sezón. Bola to pre mňa nádherná skúsenosť a prekrásne strávený čas v úžasnom kolektíve Martinského divadla.
Aj keď chcela byť archeologičkou, vybralo si ju herectvo. ⋅ Foto: archív M.K.
Keby si sa mohla ešte raz rozhodnúť, vybrala by si si opäť herectvo?
Jednoznačne ÁNO! (úsmev)
Ktorá bola najbizarnejšia postava, ktorú si kedy hrala?
Nikdy nezabudnem na „Rohožku pred dverami“ (súčasť prijímacích skúšok). Opisovať to však radšej nebudem. (úsmev)
Monodráma Cézar a Drana, réžia J. Oľhová. ⋅ Foto: J. P. Kominak
Už niekoľko rokov si priamo spätá s Oravským hradom a si súčasťou každého jedného podujatia. Čo ťa viedlo k tejto práci a prečo si sa pre ňu rozhodla?
Fascinuje ma história a Oravský hrad je mojou srdcovou záležitosťou už od malička. Vždy som vedela, že chcem ostať na Orave. Mám tu rodinu, manžela, priateľov a je tu krásne! Máme veľa šikovných, kreatívnych a ochotných ľudí a obrovský potenciál, tak prečo ho nevyužiť a nepritiahnuť sem ľudí?
Čo to obnáša, tvoriť podujatia pre najnavštevovanejší hrad na Slovensku? Ako celý proces vyzerá a funguje?
Je to krásna práca, ktorá musí človeka napĺňať a baviť. A hlavne - nie je to len o jednom človeku. Za všetkým stojí tím ľudí. Každý máme svoju úlohu (aj keď niektoré možno návštevníci nevidia), ale ak by chýbala čo i len jedna časť, nefungovalo by to. Mám úžasných kolegov, ktorí vedia podržať, pomôcť, vieme sa spolu zasmiať (a niekedy aj pohádať) - jednoducho ide o živý, dynamický proces od prvého písmenka v scenári až po výsledné podujatie, ktoré hodnotia návštevníci. A keď našu prácu ocenia, vtedy vieme, že to stálo za to a naša radosť nám vynahradí všetko to úsilie a sem-tam aj nervozitu. (úsmev)
Oravský hrad je jej srdcovou záležitosťou už od detstva. ⋅ Foto: archív Oravského múzea
Venuješ sa tu scenáristike, réžii, kostýmom, dramaturgii i samotnému hraniu. Návštevníci majú možnosť poznať ťa aj ako moderátorku podujatí. Nemáš niekedy pocit, že si si pomýlila odbor? Nenapĺňa ťa iný z týchto odborov viac ako hranie?
Hranie je mojou vášňou! Keď píšem scenár, tak si ten charakter predstavujem, ako by som ho zahrala a čo by som na jeho mieste povedala. To isté aj pri réžii. Najskôr sa sama vžijem do postavy a keď sa neviem pohnúť ďalej, skúšam si jej gestiku a mimiku v priestore tak, aby pôsobila čo najprirodzenejšie. Rola samozrejme musí sadnúť konkrétnemu účinkujúcemu, no za tie roky sa už dobre poznáme. Pri tvorbe scenára tak vždy približne viem, kto sa hodí na ten-ktorý typ postavy, čo hrá rád alebo akým rolám sa vyhýba.
Keď je už všetko pripravené a nacvičené, tak je to samotné hranie pre mňa už len taká čerešnička na torte, ktorú si vždy rada vychutnám. Na podujatiach však nehrajú len naši herci; pozývame k nám účinkovať aj rôzne iné divadelné skupiny či hudobné zoskupenia.
Aj napriek tomu, že prípravy podujatí sú náročné, samotné hranie si vždy vychutnáva. ⋅ Foto: archív Oravského múzea
Zo školy i z hereckej praxe si bola zvyknutá na prácu s profesionálmi. Neotravovalo ťa v začiatkoch, venovať sa príležitostným a amatérskym hercom, ktorí nie sú na takej úrovni ako ty?
Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť, kedy som sa ocitla v roli „režiséra“. Na začiatku som si nevedela predstaviť, ako to celé bude fungovať – keďže som to predtým nikdy nerobila - a ono to začalo akosi fungovať samé. Všetci účinkujúci, s ktorými spolupracujeme, sú ľudia, ktorí majú chuť niečo pekné vytvoriť. Chcú sa učiť, zdokonaľovať, vždy si dajú poradiť a jednotlivé pripomienky akceptujú. Každý jeden dáva do tohto „koníčka“ kus seba a za to som im veľmi vďačná.
Som dosť veľký puntičkár, a preto sa stane, že nie som vždy stopercentne spokojná, no to je o mojom vnútornom nastavení. Návštevník však vníma podujatie ako celok, nasáva jeho atmosféru a drobné chybičky ani nepostrehne. A my sa s nimi chváliť nebudeme. (úsmev)
Bez čoho by sa väčšie podujatie, ako napríklad nočná prehliadka, nezaobišlo?
Bez ľudí, ktorých som už spomenula. Nech by bol napísaný akýkoľvek dobrý scenár, pripravené najlepšie efekty a technika, zložená kvalitná hudba – ak by tie úlohy nemal kto zhmotniť, mohli by sme to jednoducho zabaliť.
Práca s účinkujúcimi ju veľmi baví. ⋅ Foto: archív Oravského múzea
V rámci celého roka máte väčšinu stabilných podujatí - napríklad počas Valentína, nočné prehliadky a celodenné podujatia počas letnej sezóny, či Vianoce na hrade. Ktoré z nich je tvoje najobľúbenejšie?
Pre mňa majú najväčšie čaro podujatia venované deťom ako Rozprávkový svet začiatkom júna, Tajomný hrad v auguste alebo Mikuláš, pretože deti tomu všetkému naozaj veria! Oni si nepovedia, že toto je len teta v kostýme, ony v tej scénke naozaj vidia princeznú, ježibabu a kráľa. Spolu s nami prežívajú strach, radosť i hnev a myslia to naozaj úprimne. Koľkí by sme sa chceli vrátiť v čase a byť ako deti. Čo je krajšie ako veriť rozprávkam?
Máš nejaké finty, ktoré na návštevníkov fungujú a ktoré si si stihla za tie roky odsledovať? Na čo reagujú ľudia najlepšie?
Počas týchto rokov, ako pracujem na Oravskom hrade, som si všimla, že na ľudí často funguje práve to, keď ich nejakým spôsobom zapojíme do deja a rozohráme scénku priamo s konkrétnym návštevníkom alebo návštevníkmi. Na chvíľu sa stanú súčasťou príbehu - stvárňujú nejakú postavu z príbehu, napríklad obeť Krvavej grófky alebo musia splniť nejakú úlohu - komunikujú s nami, my s nimi improvizujeme a často sa sami bavíme na tom, čo vymyslia a akí sú kreatívni.
Majú väčší úspech vtipné alebo dramatické scény?
To záleží od charakteru konkrétneho podujatia a cieľovej skupiny návštevníkov. Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sa vo všeobecnosti túžia zabaviť a zasmiať. To ale neznamená, že ich pozornosť si získajú len vtipné scénky. Niekedy je to práve naopak.
Nedávno sme nacvičili hudobno – dramatický recitál na motívy básne Andreja Sládkoviča, ktorej hlavnou témou je vojna a stratená láska. Niektorých návštevníkov to tak zaujalo, že ostali aj počas druhého opakovania, i keď v tom recitáli nebola jediná pasáž, na ktorej by sa mohli schuti zasmiať. Ja osobne mám radšej vážne scény; asi preto, že majú hĺbku a sú oveľa náročnejšie. Vo všeobecnosti však vtipné scénky výrazne prevažujú nad tými vážnymi.
Mirka viac obľubuje vážnejšie a dramatickejšie scény. ⋅ Foto: archív Oravského múzea
Podelíš sa s našimi čitateľmi aj o nejakú vtipnú skúsenosť z podujatia?
Tých príhod máme naozaj veľa a je skutočne náročné vybrať len jednu. Skúsim takú polo-smiešnu, aby ste vedeli, že pri herectve ide niekedy aj o život.
Raz sme počas Draculovskej prehliadky hrali scénku, v ktorej sa objavil aj Van Helsing a jeho pomocník mních. Súčasťou jeho kostýmu bol okrem habitu aj taký vrecovinový plášť. Počas scény pred návštevníkmi sa náš mních priblížil nebezpečne blízko k svietniku a začal horieť. Naozaj. On to síce necítil, no my všetci sme to videli a chceli sme mu to naznačiť. To nepomohlo, keďže bol aj veľmi vžitý v roli. Plášť horel ešte viac. Návštevníci sa pozerali v nemom úžase na tento efekt! (smiech) Nám do smiechu nebolo, no našťastie sme oheň rýchlo uhasili. Ľudia si to však vôbec neuvedomili a brali to ako súčasť predstavenia. Teraz sa na tom smejeme už aj my, no vtedy by sa nám krvi nedorezal. (úsmev)
Chcela by si čitateľom nášho portálu niečo odkázať?
Keďže sa blížia vianočné sviatky a koniec roka, chcela by som vás všetkých v mene Oravského múzea pozvať na Oravský hrad. Vianoce tam budeme mať aj my v dňoch od 27. do 29. decembra 2017. Pripravili sme si pre vás každý z uvedených dní, v čase od 12:00 do 15:00 hod., podujatie s názvom Vianoce na hrade, ktorým už tradične uzatvárame kalendárny rok. Môžete sa tešiť na divadelno-hudobné pásmo na motívy diela Martina Kukučína Rysavá jalovica v podaní divadelnej skupiny Oravského múzea. Okrem toho, počas prehliadky vianočne vyzdobeným hradom sa vám predstavia nadaní hudobníci s tradičnými koledami a nebude chýbať ani výstava betlehemov rezbárskych majstrov z Oravy.
Vianoce na hrade tento rok prinesú divadelno-hudobné pásmo na motívy Kukučínovej Rysavej jalovice. ⋅ Foto: archív Oravského múzea.
Podujatia počas celého roka prebiehajú aj v iných expozíciách Oravského múzea, ako je napríklad Oravská lesná železnica v Oravskej Lesnej.
