Pani Eva Mosnáková sa narodila v roku 1929 a v živote si preskákala všeličím. O všetkých náročných momentoch svojho života rozpráva počas stretnutí so študentami a dospelými občanmi v rámci iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Okrem toho vedie klub pre seniorov, ktorí, podobne ako ona, prežili holokaust a tiež je cvičiteľkou zdravotného telocviku.
Krásne detstvo sa preklenulo do náročného dospievania
Otec Evy Mosnákovej bol židovskej národnosti a počas štúdii veteriny v Brne sa zaľúbil do jej mamy, ktorá odtiaľ pochádzala. Po štúdiách začali žiť v Handlovej, kde dostal prácu. Pani Eva tu navštevovala ľudovú školu. Počas vojny rodina žila v Močenku pri Nitre. Veľkým šťastím bolo, že jej otec pracoval ako veterinár, vďaka čomu získal hospodársku výnimku – kvôli nej ich rodina nebola súčasťou prvej vlny transportov (1942). „Po povstaní sme sa však celá rodina - môj otec, mama a ja museli skryť. Môj otec mal priateľa, Henricha Konráda s manželkou Terkou, ktorí boli ochotní skryť nás na prenajatom majeri Laciház pri Močenku. S výnimkou jedného mesiaca, kedy sme museli urýchlene odísť, sme tam, v jednej izbe, žili sedem mesiacov,“ hovorí pani Eva.
Sedem mesiacov sa s rodičmi skrývali v jednej izbe na majeri Laciház pri Močenku. ⋅ Foto: Kvet Nguyen
Neďaleko Močenku, v Seredi, bol vtedy koncentračný tábor. „Odtiaľ prišiel SS-man Zimmermann do Močenku pochytať všetkých obyvateľov židovskej národnosti a dopraviť ich do tábora. Ja som sa s ním chvalabohu nestretla, lebo keby náhodou áno, bolo by so mnou zle. Viete, on bol lovec ľudí. No čo sa týka našej rodiny, úspešný nebol.“ Na rodinu Evy Mosnákovej vyhlásil odmenu 5000 korún, čo boli vtedy veľké peniaze. Keď stále nevedel potrebné informácie o tom, kde sa nachádzajú, dvojnásobne ju navýšil.
SS-man Zimmermann na rodinu Evy Mosnákovej vyhlásil odmenu 5000 korún. Keď ich nikto neudal, dvojnásobne ju navýšil.
Ľudia na majeri vedeli, že pán Konrád s rodinou niekoho skrýva. Dozvedeli sa to nepriamo cez ich dcérku Aničku, ktorá mala v tom čase päť rokov. Nechápala, prečo mama varí o toľko naviac a pečie viac chleba. Ani sa jej nepáčilo, keď pani Terka prišla ku zamknutým dverám v dome, zaniesla tam tanier jej obľúbených palaciniek a potom ho odtiaľ doniesla prázdny. Anička susedom začala tvrdiť, že u nich doma straší. „Vidíte? Aj napriek tomu ľudia Zimmermannovi nič neprezradili.“
Okrem manželov Konrádovcov o tajných hosťoch vedel aj Terkin o sedem rokov mladší brat Vladimír. Manželia sa rozhodli povedať mu o tajných hosťoch. Rátali aj s jeho pomocou pri ich skrývaní. „Môjho otca poznal, maminku a mňa nie. Keď nás uvidel, bol veľmi prekvapený, stál a pozeral sa. Bola to taká dlhá chvíľa, úplne tichá. Ja som vtedy pocítila, že tu sa nejako hrá o môj osud. A veru to tak bolo, pretože Vlado sa neskôr stal mojím manželom.“
O svojich záchrancoch hovorí pani Eva s obdivom a láskou. ⋅ Foto: Kvet Nguyen
Skrývanie, útek, sloboda
Zimmermann chcel veľmi rodinu pani Evy chytiť a odviesť do seredského tábora. Dokonca zatkol ich rodinného priateľa pána Folkmera a hrozilo, že ak jeho syn nepríde vypovedať, tak ho zabijú. Preto ich Vlado odviedol z Laciházu a ukryl u iných priateľov. Syn pána Folkmera počas náročného výsluchu povedal, že rodinu odviedol na maďarské hranice. „Chvalabohu mu uverili.“ Po mesiaci - 16. decembra 1944 sa vrátili na Laciház, kde prežili pekné Vianoce, ktoré im pripravili Konrádovci.
V januári však kvôli ilegálnemu protifašistickému hnutiu zobrali do nitrianskej väznice Vlada a jeho otca. Po výsluchoch ich odviedli do koncentračného tábora v rakúskom Mauthausene. „Stále som dúfala, že sa vráti.“ Ich neprítomnosť bola veľmi náročná pre rodinu Konrádovcov aj Mosnákovcov. Všetko sa zmenilo počas oslobodenia. „V živote som prežila niekoľko naozaj šťastných chvíľ. Krásne bolo, keď som porodila svojich dvoch synov a úžasné bolo aj oslobodenie. Bolo to neuveriteľné. Po niekoľkých mesiacoch som mohla vyjsť von, na ulicu – odrazu som nebola človek, ktorého jediným právom počas tohto času bolo zomrieť. Je to happyend,“ opisuje pani Evka.
"Oslobodenie bolo úžasné. Po niekoľkých mesiacoch som mohla vyjsť von, na ulicu - odrazu som nebola človek, ktorého jediným právom počas tohto času bolo zomrieť. Je to happyend."
Radosť zo slobody sa však miešala so strachom o Vlada. Najprv sa z tábora vrátil jeho otec a po ňom on. Bol však úplne vysilený. „Keď sa vrátil, vážil 38 kilogramov a pobyt v tábore ho zdravotne poznačil do konca života. Boli sme manželia 53 rokov až do jeho smrti a vždy som si ho vážila za to, že keď ho mučili pri vyšetrovaní, svojich spolubojovníkov neprezradil.“
Pocity po oslobodení, kedy mohla konečne vyjsť na ulicu, sú neopísateľné. ⋅ Foto: Kvet Nguyen
Príchod druhého totalitného režimu
Po svadbe a po tom, ako sa im narodili dve deti, boli šťastní. Potom však prišiel ďalší režim a Vlada neprávom obvinili. Vykonštruovaný proces vyústil do jeho odvedenia do Jáchymovských baní. „Chodili tam, ako hovoril Anton Srholec, kopať rudénku. Vlado bol v Jáchymove od januára do mája 1955, kým nedostal amnestiu. Ja som sa za ten čas presťahovala z Nitry do Bratislavy, kde sme po jeho návrate síce s ťažkosťami, no konečne začali žiť.“ Vlado bol po dlhých rokoch z rozsudku roku 1955 plne rehabilitovaný.
Eva Mosnáková cíti potrebu o svojom živote hovoriť
Pani Eva počas iniciatívy Zabudnuté Slovensko navštívila viacero slovenských miest. Diskusie sú rozdelené do doobednej časti, kedy sa stretávajú so študentami a poobednej časti, kde diskutujú s občanmi týchto miest. Na začiatku to nebolo jednoduché, lebo pani Evu veľmi unavovalo hovoriť o ťažkých spomienkach. „Považujem za svoju povinnosť hovoriť študentom pravdu, pretože okolo nás sa nachádza mnoho poloprávd. Polopravda je ako pilulka obalená cukrom, ktorú možno ľahko prehltnúť. Aj vďaka týmto stretnutiam si uvedomujem, že premýšľam celkom inak, ako pred niekoľkými rokmi. Aj toto je dôkaz, že človek sa dá tvarovať donekonečna – len je to o tom, či je to dobrý alebo zlý vplyv.“
Pani Mosnáková považuje za povinnosť o svojom živote hovoriť a stretnutia s mladými ľuďmi ju napĺňajú energiou. ⋅ Foto: Kvet Nguyen
Bez empatie by sme sa ďaleko nedostali
Jedno zo slov, ktoré vyznáva, je napríklad empatia. „To zaručuje, že človek, ktorý je empatický, sa vie vžiť do vašej situácie. Nejde len o obyčajný súcit, ide o hĺbkové precítenie nešťastia alebo situácie, v ktorej sa druhý človek nachádza. Potom prichádza buď solidarita alebo pomoc. Presne toto sa stalo nášmu záchrancovi. Dcéra pána Konráda, Anička, mala v roku 1942, keď začali transporty, tri roky. On si empaticky predstavil, čo by asi robil, keby sa niečo také stalo jeho rodine. Pomohol nám a keby niet jeho, teraz by som tu nebola.“ Pani Eva v decembri 2017 oslávila 88 rokov. „Rozhodla som sa na svoju oslavu zavolať všetkých mne blízkych ľudí. Stretli sme sa v reštaurácii, posadali si za dlhokánsky stôl a tam sme sa rozprávali a bavili – a vtedy som bola opäť šťastná.“
Pri náročných životných situáciách každému odporúča o nich hovoriť
Pani Eva sa napriek svojmu veku teší dobrému zdraviu. „Veľmi ma posilňuje, že chodím medzi mladých a medzi občanov. Myslím si, že som užitočná. Chodievam aj cvičiť s ďalšími seniorkami a starám sa o klub, kde sa stretávajú seniori, ktorí prežili holokaust. Stretávame sa každý týždeň. Počas tých 15 rokov, ako sa tomu venujem, som si uvedomila, koľko ľudí nesie životom ťažké bremeno prežitej straty ľudských práv. Mali by však o tom hovoriť, to je jeden z prvých krokov, ktorý im vie pomôcť. Členovia seniorklubu, o ktorý sa starám, si takmer všetci povinnosť odovzdať svoje zážitky pre históriu, splnili,“ uzatvára.
Hostia Prvej #naoravedobre talkshow Jakuba Ptačina a priateľov. ⋅ Foto: Michal Glonek
Rozhovor s pani Evou Mosnákovou vznikol vďaka jej účasti na Prvej #naoravedobre talkshow Jakuba Ptačina. Ďalší inšpiratívni hostia zavítajú do Námestova v sobotu 26. mája 2018.
